7. kapitola-Nox et solitudo./noc a samota/
Keď sa Damian večer prebudil, príšerne mu treštilo v hlave. Vobec si nepamätal, ako sa dostal do postele. Toho, na čo si nespomínal zo včerajška, bolo ale viac... Oslobudzujúca bolesť. Spomienky na včerajšiu noc mu však proti jeho voli prebleskovali hlavou. Nechcel na nič myslieť. Aby sa odreagoval, vybral sa do donedávna druhej obývanej izby v sídle. Naberal odvahu...má tie dvere otvoriť? Bál sa, čo tam uvidí. Tá samota...chlad. Otvoril dvere a zostal zarazene stáť. V posteli uprostred saténových prikrývok spal anjel. Tmavé vlasy jej splývavo padali cez čelo na plecia a vankúš. Bledú tvár jej ožaroval mesiac. Bledú, ako z čistého mramoru, bez jedinej pehy či škrabanca. Súmerné pery, na upírku nezvyčajne bledé, sa na jej tvári vynímali. Dlhé čiene riasy jej padali na líca. Ležala tak pokojne, hruď sa jej pomaly nadvihovala a klesala. Nemohol z nej spustiť oči. Vrátila sa... Jeho mozog ešte stále spracúval túto informáciu a na nič iné nemohol myslieť. Vrátila sa. Vrátila. Vrátila... Pocítil nával endorfínov, chcelo sa mu skákať a spievať... Serena sa na posteli mierne zavrtela, ale spala ďalej. Posadil sa na bok postele a díval sa na jej tvár. Zrazu Serena otvorila oči. Chvíľu očami tápala v tme, kto sa ju opovážil špehovať, nato zaostrila na Damiana pohľad. Naštvala sa. ,,Čo to tu robíš?" Damian na ňu len strnulo pozeral. Čarovná chvíľa bola preč. Je čas čeliť realite. V duchu zozbieral zvyšky sebaovládania a odpovedal: ,,Nemyslel som, že sa vrátiš." smutne sa uškliabol. Nato sa spamätal, vstal a chystal sa odísť. Vo dverách sa ešte otočil a sotva počuteľne zašepkal: ,,Ďakujem" Potom rýchlo zavrel dvere a náhlil sa do svojej izby. Na polceste sa ale otočil a zmenil smer. Vlastne nechcel stráviť noc zas v tej malej opustenej cele. Nechcel rozmýšľať v izbe, lebo sa bál. Bál sa svijich myšlienok. Smiešne. Smutne sa usmial. ,,Asi sa pojdem prejsť." rozhodol. a pobral sa von veľkými dubovými dverami. Ticho a pokoj lesa kde sa nachádzal hrad ho vždy upokojovali. Transylvánske lesy. Sú naozaj krásne. Vybral sa starou známou trasou a zachvíľu skončil chodník na čistinke. Krásny pohľad. Tmu naokolo na niekoľkých miestach trhalo mesačné svetlo a vrhalo llúče na kmene stromov a steblá trávy. Vrátila sa. No teraz nevedel, či je to dobré, či zlé. Aj keď sa teraz vrátila, keď sa zotaví, poberie sa domov. A on tu zas zostane sám. Nič sa nezmení. Všetko ostane po starom. Snažil sa sám seba upokojiť. Nič sa predsa nezmenilo. Alebo áno? V ňom sa ničo zmenilo... Keď ju uvidel, ten ľad, ktorý mu obklopoval dušu sa pomaly začal topiť a meniť na slzy. Keď mu tie slzy neutrie, tak sa utopí. Može vobec upír umrieť od smútku? ...
,,Dosť! Prišiel sem, aby ušiel pred myšlienkami. Uvedomil si, že ešte stále stojí na kraji čistinky. Prešiel doprostred lúky a sadol si na zem. Miloval tieto pokojné chvíľky. Nebolo to ako byť sám v dome. Bol tu... slobodný. Cítil tu pokoj ale aj život. Napravo od neho zahúkala sova. Kuvik. Hovorí sa, že je t predzvesť smrti. Hlúposť. Nad mesiacom preletel kŕdeľ netopierov. Kdesi zavyli vlci. Deti noci. Damian sa usmial. Páčilo sa mu to prirovnanie. Vlastne aj on bol dieťa noci. Pomaly sa zdvihol a zamieril domov. Poslednýkrát sa obzrel na mesiac a zatvoril dvere.
,,Dosť! Prišiel sem, aby ušiel pred myšlienkami. Uvedomil si, že ešte stále stojí na kraji čistinky. Prešiel doprostred lúky a sadol si na zem. Miloval tieto pokojné chvíľky. Nebolo to ako byť sám v dome. Bol tu... slobodný. Cítil tu pokoj ale aj život. Napravo od neho zahúkala sova. Kuvik. Hovorí sa, že je t predzvesť smrti. Hlúposť. Nad mesiacom preletel kŕdeľ netopierov. Kdesi zavyli vlci. Deti noci. Damian sa usmial. Páčilo sa mu to prirovnanie. Vlastne aj on bol dieťa noci. Pomaly sa zdvihol a zamieril domov. Poslednýkrát sa obzrel na mesiac a zatvoril dvere.
By Serena
som sa dajako rozpísala:))))))))))))))))