8. kapitolaPretium scientae./cena za múdrosť/
Prebudila sa, keď ucítila vedľa seba pohyb. Chvíľu trvalo, kým si jej oči privykli na tmu a hneď nato vyletela na Damiana. Vyzeral zaskočene. Možno to trochu prehnala... Ale ospravedlniť sa? No Damian ju predbehol a na pár sekúnd jej vybil dych. Tie slová ju neprekvapili, ale ten melancholický podtón. Toľko emócii. Strach, samota,zmierenie... Na chvíľu jej ho bolo naozaj ľúto. Toľko pocitov v jednom človeku. ,,Ďakujem." tie slová zašepkané v nočnom tichu niesli v sebe viac... oveľa viac. A ona tam zostala zarazene sedieť ešte niekoľko minút po tom, ako odišiel. Myšlienky jej divoko blúdili v hlave a ona si nechcela nič pripustiť. Ale je to tak očividné. Musel sa cítiť tak osamelo v tomto pustom dome. Aj ona cítila smutnú náladu hradu. Cítila sa to ako v klietke. Musela na vzduch. Vyšla von na rímsu, roztiahla ruky a vzlietla. Bolo to také skvelé, na nič nemyslieť, vnímať len jemný vánok na tvári. Pridali sa k nej ďalšie netopiere.Obzrela sa dolu. Uprostred lesa tam bola akási čistina. A sedel tam človek. Vzlietla nižšie a videla, ako sa Damian postavil a vybral k hradu. Otočila sa teda a vletela do izby. Obzor sa jemne sfarbil doružova, tak zatiahla závesy, aby jej slnko nespálilo jemnú pokožku, a zaspala.
By Serena