Mám toho dosť
Mám chuť kričať.
Mám chuť revať.
Mám chuť prekliať.
No nemôžem sa to poddať.
Ani náznak citu na javo dať.
Som hrdá, ty ma nezlomíš.
No v duši cítim...
Nič.
Necítim.
Niesom...
to ja... kto som?
Mám chuť revať.
Mám chuť nebyť.
Zúfalstvo...
Kto to, dočerta, som?
Nikto...
Neviem...
Nikto nepozná odpoveď.
Vy to snáď viete?
Odpovedz si sama...
znie z temnoty posmešný hlas.
Mňa nezlomíš.
Neviem...
Z čiernych obrysov sa vynára predmet.
Leskne sa sťa čepeľ...
Zrkadlo.
Klame, klame.
Prosím, nech klame.
Dnu... spaľujúca samota.
Pohltí moju dušu, žiara.
Cítim.
Utápam sa.
Horím.
Dusím sa.
Úzkosť.
Mám chuť revať.
Že niesom nič.
Nemá cenu žiť.
Ani umrieť.
Zmysel...?
Nikto neostal.
Sú preč.
Alebo ja som preč?
Preč...
Utiecť preč...
Na zelené pláne, do lesa hlbokého.
Ďaleko.
Si rád? Vyhral si...
Posmešne znie v temnej izbe hlas.
Prehrala si ...všetko.
Nemala som nič...
V izbe len tma
svoje zamatové ruky má.
Celé telo mi obopína.
Vzduch trochu zavlní sa.
To Psyché mi odpovedá:
Už nič nemá...
Vruke zabodnutý črep zo zrkadla
a len tma...
By Serena
No tak toto je vážne UŽASTNÉ ... Straaašne dzivé!!!