Myšlienky vnútri
Vietor a mi hrabe vo vlasoch
nieje zo mňa žiadny osoh
realita šlape po vnútorných hlasoch
sklo sa zabára hlbšie do nôh.
Krásna vo svojich presdstavách
zrkadlo studí ako ľad
skotočnosť sa plazí po stenách
a smeje sa mi v krutých hrách.
Zo sna sa vynárajú kontúry
snáď do nich svetlo tablúdi
žalúdok sa mi kolíše ako na mori
keď na viečka mi sadajú nočné mory.
Zablátený chodník z lasky
ísť po ňom po ležiačky
hlavu zaboriť da hlbokej mláky
zbité nahé krásky...
Pohľad chladných očí
keď smrť do izby vkročí
a bezvládne klesnú ruky
už nezažívať muky...
Ešte raz vidieť rodnú zem
ešte raz vdýchnuť jarnú vôňu opojnú
no nech zhynú pozemské strasti
nič sa nevyrovná bozku smrti.
Posledná myšlienka zaznie z diaľky.
Chodníček lásky
vyryje vrásky
na tele, na duši
nik ich neosuší.
By Serena
Waaaau ... Dzivotaa !!! Veľmi pekné ... Akurát máš tam takú chybičku :D že nie nôCH ale nôh ... Veď to niesú nochy ane nohy :D ... A ešte osoCH ale osoH :D ... :) ... Ale veľmi super :) ... Jak všetko čo napíšeš ;o)